Vracím se k tématu o nejasnostech s konci projektů, plánů, předsevzetí a myšlenek, o které velmi trefně psal kolega. … O kolezích Sato a Samo.
Je to nekonečná téma. Jednak preto, že doba je rýchla a akoby neostávalo naviac času a energie venovať sa našim projektom s plnou vážnosťou až do konca. A jednak preto, že to akosi žiaľ vychádza z našej povahy. Sme väčšinou nadchnutí na začiatku. Vieme si celkom predstaviť, ako tú našu myšlienku aspoň sčasti premeníme na realitu. No už sme pohodlní dať si tú námahu vidieť aj cieľ. A to nepíšem o pridanej hodnote. O podrobnom zúčtovaní výdavkov. O spôsobe zabezpečenia udržateľnosti. A napokon o zmyslu toho všetkého. To bude zrejme v celom projekte najmenej uchopiteľné.
Možno pri našom vedomom zanedbávaní si zadefinovania hore uvedeného nepôjde ani tak o pohodlie, ako o strach z neznáma. Strach z nášho možného zlyhania v zmysle: veď kráľ je nahý! O strach z neistoty. Respektíve, že až zamyslenie sa nad koncom projektu nám tak naozaj nastaví zrkadlo. Alebo odpočet toho načo máme, my, naši ľudia, naša firma.
Je už takmer národným športom volať si do projektového riadenia, ako kolega písal, tú legendárnu dvojicu Sato /sa to spraví nejak…/ a Samo /príde, spraví sa to, proste samo…/
Mali by sme si uvedomiť, že tá dvojica nie je nič iné, ako náš únik od reality. Celý rad našich obranných mechanizmov. Od úniku, až k racionalizácii. Alebo, ak chcete, snaha zbaviť sa zodpovednosti a odovzdať ju imaginárnej dvojici. Tá to však nevyrieši…!
…Iba nedávno som písal také krátke zamyslenie sa nad národným projektom zmeny školského systému a na otázku redaktora na koniec projektu, že čo to prinesie, ako to bude vyzerať, ministerka školstva nevedela odpovedať. Respektíve sa začala odvolávať nepriamo na Sata a Sama… Že veď to sa ešte počas projektu bude meniť…
To už však nie je projekt, ktorí riadime!
Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Geoffrey Whiteway,
