Pokračuji v článku z předchozího týdne, kdy jsem zmínil pár scénářů, kdy, jak a proč se podvědomě uchylujeme ke zkreslenému vnímaní okolí a jevů.
„Iluzórna korelácia.“ O čo v nej ide? Máme totiž tendenciu potvrdzovať jestvovanie súbežných javov, ktoré sú v určitej asociatívnej väzbe. Ak je asociácia veľká, automaticky predpokladáme, že dané javy sa budú vyskytovať súčasne. Príkladom môže byť nosenie okuliarov a sčítanosť, teda určitý vyšší stupeň intelektu. Je to samozrejme ilúzia. V tomto prípade na základe výchovy, skúseností, školy atď. sa nám vo väčšine prípadov vytvorila asociatívna väzba medzi okuliarmi a intelektom, lebo nám zafungovala podvedome mantra: „keď veľa čítaš, tak sa Ti automaticky zhorší zrak a ty musíš nosiť okuliare….“
„Nedostatočné prispôsobenie.“ Ide o to, že pri odhade výsledku vychádzame zo základného bodu, resp. hodnoty, číslice, ktorá je spravidla nesprávna. Kvôli nedostatočnému výpočtu, slabých znalostí, nedostupnosti a pod. Odhad výsledku je však nesprávny aj v prípade, že máme určenú nejakú hodnotu a my sa máme rozhodnúť, či konečná hodnota bude reálne vyššia, alebo nižšia. Akiste to využívajú aj bookmakeri.
„Skreslenie pri posúdení konjunktívnych a disjunktívnych udalostí.“ Ide o našu tendenciu vsadiť na predpokladanú vyššiu pravdepodobnosť výskytu určitej konjunktívnej udalosti napriek tomu, že pri nej je pravdepodobnosť nižšia, ako pri disjunktívnej udalosti. Aký je rozdiel medzi oboma typmi udalostí. Pri konjunktívnych udalostiach ide spravidla o predpoklad opakovania sa radu obdobných udalostí. Pri disjunktívnej ide spravidla o výskyt jednej originálnej udalosti. Ako Kahneman poznamenáva, toto má podstatný vplyv na naše rozhodovanie. Aj v biznise. Potom môžeme mylne veriť, že sa nám niečo v našom strategickom plánovaní podarí, už len preto, že budeme mať tendenciu veriť tomu, že ak sa nám podaril prvý zo série udalostí, automaticky sa budú dariť aj ďalšie. A môžeme si spomenúť aj na hazardné hry. Po prvej výhre má hazardný hráč tendenciu opakovať stávku…
„Efekt ukotvenia v hodnotení subjektívneho rozdelenia pravdepodobností.“ Do toho zasahuje predovšetkým tak potrebný pocit istoty. Zrejme aj preto máme tendenciu označovať za východiskové malé intervaly pravdepodobných hodnôt pri určovaní možného percentilného rozptylu.
Vychádzajúc z úvah nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu mnou doplnenú o niektoré príklady z praxe môžu byť nápomocné aspoň pri uvedomení si, že náš úsudok sa mýli podľa určitých šablón. A tie šablóny už múdri ľudia popísali. Čítať Kahnemana je vskutku inšpiratívne aj keď vôbec nie jednoduché.
Inšpirácia:
- Kahneman, D. , „Myslenie rýchle a pomalé“. Bratislava: Aktuell, 2019.
Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Ivan_L,
