Stalo sa niekedy v nejakej štátnej firme

Na začiatok roka, dovolím si, krátky príbeh.

Môj klient, nebudem ho menovať a z pochopiteľných dôvodov ani lokalizovať miesto príbehu, názov pracoviska a ani čas. Skrátka, veci sa vyvinuli spôsobom, že si po rokoch podnikania povedal, /dajme mu meno Jozef/, že to predsa len ešte skúsi, aspoň „jednou nohou“, vrátiť do „jamy levovej.“ Pre neho je tou jamou, jeho odbor a to v štátnom sektore. Mal dve možnosti náš Jozef. Rozbehnúť to ako privátnu prax, čo by vlastne obišiel ten štát, alebo zamestnať sa v štátnej inštitúcii vo svojom odbore. Posunúť sa v zručnostiach, nabrať nové skúsenosti a vedomosti. A rásť. No v priebehu rokov, zabudol, ako to v tom štáte funguje. Ešte stále.

Už pár dní je späť vo svojom odbore a snaží sa nanovo zapojiť. Nakoniec, ako je u neho zvykom. Už pred rokmi, po skončení školy, plný elánu, motivovaný, očakávajúc od seba samého, že zmení svet, nastupoval do svojho prvého zamestnania. Navrhoval v odbore zmeny. Mnohokrát  aj narazil na nepochopenie a odpor, ale vcelku to ako tak išlo. Mnohé z toho, čo nebojácne na poradách presadzoval, bolo nakoniec vypočuté. Aj keď si ešte v tom čase neuvedomoval, že ide o spoločnú kultúru a hodnoty, ktoré spolu so stratégiou zabezpečujú optimálny výkon ľudí a celej firmy. V priebehu rokov, keď už sám viedol malé tímy ľudí, si stále viac uvedomoval termíny, ako vízia, misia, cieľ, stratégia, kultúra, ba čo viac, čo to si aj prečítal o fungovaní v modrom a červenom oceáne. Dozvedel sa, že jestvoval akýsi blízkovýchodný intelektuál, ktorý písal o úzkych hrdlách pri fungovaní firiem. A postupne začínal o sebe neskromne tušiť, že vie, že nevie. A to vlastne bola predzvesť jeho správneho smerovania k osobnej celistvosti. Ku schopnosti nazerať na okolitý svet v kontexte a mimo krabice, ako ho učili na postgraduálnych štúdiách. A opäť sa raz cítil, že bude vedieť zmeniť svet, teda aspoň to Slovensko aj v tak zložitej a rýchlo sa meniacej dobe.  Ale nestalo sa. Narazil, ako viacerí, čo chceli veci v štáte posunúť a meniť k lepšiemu.

A po rokoch je tu na scéne opäť náš Jozef, ešte stále iba Jozef a nebojácne sa vracia do odboru. Lebo už má dávno po štyridsiatke. Je neistá doba. Pandémia. Prepúšťa sa. Hlavne v súkromnej sfére. Politici blúznia. A aj Jozef potrebuje akú takú istotu. Aj keď onú povestnú toleranciu ku neistote má vysokú. A tak Jozef, chtiac-nechtiac začína narážať. Štát, čuduj sa svete, má vertikálne vedenie, takmer výlučne a ľudia v tom vertikálnom vedení tomu dennodenne musia čeliť a tak si zvyknú. Adaptujú sa. Hore je hlava, bez ohľadu na schopnosti a zručnosti a konzistenciu osobnosti. A naostatok v kombinácii s „kultúrou rodiny“, keď je tam hore otec. Čo otec, rovno tatíček, papá, alebo matka rodu. Věstonická. A tá, alebo ten rozhoduje, ako sa patrí, o všetkom, vždy a všade a často emocionálne. Bez zbytočného vysvetľovania. Bez účasti ostatných. Sám. Kontroluje, preveruje, dopĺňa, navrhuje, opravuje, koriguje, manipuluje pocitom viny, a teda amotivuje. A málo z toho si uvedomuje.  A náš Jozef je dezorientovaný. Nechápe. Je podráždený. Každé ráno, pred prácou, si dá magnézko. V tom lepšom prípade. A ide v ústrety osudu, kultúre, úzkym hrdlám, nejasnej stratégii a prebujnelej byrokracii. Papiere a zase papiere, výkazy, dokumenty, cesťáky, výstupy, usmernenia, postupy… A potom, je tu ešte to vyhradené parkovanie „only for boss“. Pred rokmi si povedal náš Jozef, že do firmy, kde má manažér vyhradené parkovanie,  nenastúpi. Lebo to, čo to vypovedá o kultúre.  Prepitujem: nejde o horšiu, alebo lepšiu kultúru, len inú…takú z treťohôr. Zaprisahal sa. Do takej firmy nenastúpi. Namojveru netušil, že sa to ešte aj dnes nosí. Pôsobil v korporátoch, v startupoch a tam manažér skutočne pobehoval vo svetríku. Skromný milionár. Prvý raz, keď prišiel do onej štátnej inštitúcie si vskutku myslel, že ide o parkovanie pre hendikepovaných. Mýlil sa. Nášho Jozefa v tejto časti rozprávania už môžeme nazvať celým menom, aj povolaním: Jozef K., zememerač. Pokračovanie už nikdy.


Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh,

freerangestock

Sdílet na:
Rudolf Hauzer

Rudolf Hauzer

Je autorom štyroch knižiek a jednej e-knihy aforizmov a sentencií. Písal však aj do viacerých novín a časopisov z oblasti psychológie. V súčasnosti prispieva na web hlavne článkami o manažmente. Vykonáva privátnu prax a zároveň spolupracuje ako konzultant, okrem iných, aj s firmou TrimCon.

Komentář