Téma potřebné praxe otevřu v oblasti vzdělávání, učení, případně lektorovaní a koučování. V některém z nejbližších článků se podívám na problém z pohledu zaměstnance a zaměstnavatele.
Základné smerovanie a atribúty školstva v našom priestore sú postavené na teórii. Nabrať, alebo nasať čo najviac teoretických znalostí je platformou na ktorej sa ďalej stavia. Mimochodom, preto sa aj viac hovorí o termíne: vedomosti a menej už o zručnostiach a schopnostiach.
Rýchlo sa meniaca doba, neistá, nevypočítateľná a vyžadujúca čoraz viac pre prežitie však bude potrebovať presný opak. A to invenciu, flexibilitu, vedieť veci rýchlo aplikovať, prispôsobiť sa, rozmýšľať v kontexte, a vedieť čítať aj medzi riadkami, nielen porozumieť textu. A to sú predovšetkým zručnosti. V prvom rade. Samozrejme, treba mať určitý teoretický predpoklad a základ.
V súčasnosti, v dobe smartfónov, čítačiek, iPadov…komunikácie cez rôzne aplikácie v reálnom čase so živým obrazom, možnosťou zdieľania súborov, virtuálnych porád, dátových skladov a pod. sa stávajú dôležitejšími práve tie spomínané zručnosti a schopnosti.
Žiaľ, alebo vďaka, technika umožňuje posúvať sa obrovskými skokmi dopredu. Každý z nás má reálnu možnosť vybudovať firmu s globálnym pôsobením, vymyslieť prevratnú aplikáciu, uľahčiť životy, či zachrániť niekoho a niečo pomocou zdieľania. No tie zmeny okolo nás sa dejú takou rýchlosťou, že je nutné neustále učenie sa. A to nie hocijaké, ale kontextové, viac-odborové a hlavne z praxe. A s tým si učitelia, lektori „starého typu“, ktorí na vysokých školách prepisujú vlastné teoretické publikácie stále dokola už nemôžu vystačiť…a žiaci, poslucháči to veľmi rýchlo vycítia…a je to trápne a trápenie sa pre obe strany.
Na základných štátnych školách, ak prevažuje práve takýto teoretický typ učiteľov, a tých, ktorí rozhodujú zo „starej školy“, sa potom škola, inštitúcia dostáva do role brániaceho sa. A to spôsobom, ako jednotlivec, ktorý už na to všetko nestačí a ktorého obranným mechanizmom je agresivita. Škola sa bráni cez rôzne represálie a zároveň vyžaduje striktné dodržovanie určitej zabehanej cestičky. Lebo všetko iné, nové, je neistá cesta, neistá metóda, stratégia…Tolerancia ku neistote je vysoká. A mimo iného potom nastáva problém v hodnotení a motivácii.
Všetci sú znechutení, deti, rodičia, aj takýto učitelia…Nevedia, prečo strácajú zmysel…Deti majú zrazu horšie známky, netešia sa do školy, majú strach. Učitelia tlačia na rodičov, rodičia na deti…Vytvára sa bludný kruh. Do popredia sa dostáva nezdravá súťaživosť a naopak zaostáva kritické myslenie, komunikácia a empatia.
A pritom stačí tak málo, prepojiť školu viac s praxou a pustiť do vzdelávania ľudí mimo systému. Nielen do vysokého školstva, ale aj stredného, a základného….
/Sám som po univerzitnom vzdelaní ešte absolvoval komunitný výcvik v psychoterapii a program executive MBA . A oba postgraduálne typy vzdelávania v zahraničí boli hlavne o praxi a o lektoroch, učiteľoch, alebo koučoch z praxe, za čo ďakujem…/
Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh,
