Teda moc vyplývajúca z pozície a moc na vzniku ktorej sa podieľala predovšetkým sila osobnosti.
Skúsme si to priblížiť. Ešte raz k tej pozičnej moci. Je to moc, ktorá je de facto najprv na papieri, na nejakom dokumente s výpočtom ďalších práv a povinností. Ide aj o inak povedané, funkčnú moc. Teda moc plynúcu z funkcie. Najhoršie na tom je fakt, že k tejto moci sa môže dostať vlastne každý, žiaľ, aj bez ohľadu na schopnosti, zručnosti, vedomosti, charakterové vlastnosti. Určitou špeciálnou skupinou ľudí s pozičnou mocou sú politici. Pri nich môžeme diskutovať o tom, že čo ich predurčuje k tento moci. Okrem výnimiek, ktorí sú v menšine, aj napriek tomu, že sú volení občanmi, nie vždy zákonite musia byť ich pohnútky dopracovať sa k tejto moci, čisté, prajné, zrelé a majúce za cieľ využiť svoju moc k blahu komunity, resp. celej spoločnosti.
K moci osobnosti. Túto moc, a to je ten zásadný rozdiel, sa nedá vynútiť, nedá sa lobovaním vyhrať. Nedá sa marketingom, ani ničím iným získať. Musí byť, ako sa vraví, daná človeku do vienka. Musí byť človek zrelým, kontinuálnym, kontextovým, zdravím a mať v sebe charakteristiky vizionára. Skromného skicára cieľov, vízií a stratégie. Je to sila osobnosti. Ide tiež o moc, ale vlastne odlišnú moc, ako pri pozičnej moci a to už len tým, že túto svoju moc takýto človek, ako moc vlastne ani neberie. Neoháňa sa ňou, nevyužíva ju iba vo svoj prospech, nezneužíva ju. Práve naopak, využije ju v prospech iných a možno si to neuvedomuje, že niečo spravil pre iných na základe svojej moci osobnosti.
Kde sa ktorá moc vyskytuje? V štátnych inštitúciách je to hlavne pozičná moc. Sú však výnimky, keď sa vyskytne skutočne kvalitná osobnosť, ktorú si všimne už aj štát. A ten, žiaľ, je mnohokrát slepý minimálne na jedno oko… V politike sa vyskytuje mnohokrát moc osobnosti, ale žiaľ, mnohokrát moc deštruktívnej osobnosti, ktorá sa k nej dostala vhodným marketingom, úskokmi, demagógiou a pod. Moc osobnosti sa vyskytuje v priestore, kde si ľudia vybudovali vlastnú realizáciu hlavne na základe svojej osobnosti a tak sa neskôr stávajú vizionármi a prirodzenými vodcami svojich spoločenstiev.
Samozrejme, nie je možné jednoznačne to takto rozdeliť. Píšem skôr iba o charakteristikách toho ktorého typu moci. Sú prípady politikov, ktorým by som prisudzoval moc osobnosti, aj keď ako napr. prezidenti, mali veľkú pozičnú moc, ktorú však akoby ani nemuseli bežne využívať. Iba keď to bolo nevyhnutné. Príklad Havla a Čaputovej. …
A viete si akiste predstaviť, akú moc mal na mysli spisovateľ Mňačko pri písaní románu: „Ako chutí moc“ …áno, pozičnú…
Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Chayantorn Tongmorn,
