V teorii se píše: je třeba mít ve firmě ty nejlepší. To dáva smysl. K tomu je však třeba i odvahu.
Nie je to tak dávno, keď som prezentoval seba samého a svoju firmu, aby som uzatvoril nový kontrakt s možným partnerom. Dlho sa neozýval a ja som mal stále silnejší pocit, že mu iba chýba odvaha.
Prečo práve odvaha? Veľa razy som už písal a vlastne aj kritizoval naše HR postupy. V privátnej sfére sa spravil kus roboty a veci sa pohli dobrým smerom. Vzniklo veľa profesionálnych HR spoločností. No ale, čo so štátom, resp. s ľuďmi, ktorí prišli so štátnej sféry a poznajú iba tvrdo nastavené postupy pri výberoch a nesú si ich so sebou do výberových procesov. A zrazu sa majú rozhodovať ísť do kontraktov s ľuďmi, alebo firmami, ktoré nespadajú do tabuliek. Napr. aj svojou neopakovateľnosťou, kedy ľudia v nich disponujú zručnosťami získanými napr. aj na súkromných zahraničných školách. A sme doma! Pre takto kultúrne nastavených ľudí je potrebná najmä odvaha. Aj preto som si už veľa razy povedal, so štátom a pre štát nie! Lenže v našich končinách toto rigidné nastavenie je prítomné aj v privátnej sfére. Toľko rokov totality zanechalo stopy nielen v nastavení štátu, ale aj v mysliach ľudí a tak sa to prenieslo aj do HR.
Len nahliadnite do pracovných ponúk štátnych firiem, alebo aj do podmienok spolupráce so štátom cez sro…Žiaľ, obdobné je mnohokrát aj v privátnej sfére. Neraz silno cítiť závan štátu a minulosti.
V čom sa to prejavuje? Podmienky pre spoluprácu sú často nezrozumiteľné, veľmi obsiahle, chaotické, nesplniteľné. Robené niekomu na mieru a často nedávajú zmysel. Dôraz je kladený na nepotrebné atď. A to nehovoriac o výpočte nevyhnutnej praxe v konkrétnej činnosti, ktorá de facto nejestvuje a tak nie je reálne dosiahnuteľná.
A nakoniec, aj štátu by sa mali rozviazať pomyselné ruky, aby mohol a vedel spolupracovať aj so subjektmi, alebo jednotlivcami, ktoré a ktorí sú akoby mimo predpísaných tabuliek. Môže si tým polepšiť. Samozrejme aj pohoršiť. Treba však dobre nastaviť kontrolné mechanizmy. A čo tak uchopiť to z opačnej strany? A na to je potrebná odvaha.
Bez nej si štát podkopáva nohy. Nespolupracuje s tými najlepšími, lebo sa k nim kvôli byrokracii ani nevie dostať. Platí to pre celý postkomunistický blok. Čo už je len väčším dôkazom týchto slov, ako to, že ešte aj absolvent Harvardu, alebo MIT nemá u nás automaticky uznané vzdelanie a musí podstúpiť náročný nostrifikačný proces. No nie je to minimálne divné?
A do spolupráce so štátom sa potom samozrejme nehrnú kvalitné subjekty cez tzv. partnerstvo verejného sektora. Opäť, byrokracia. Zle nastavené kontrolné mechanizmy a podmienky.
Môj milý štát a mnohí manažéri, na zmenu k lepšiemu to chce dávku odvahy!
Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh,
