Je více než zajímavá naše tendence čekat téměř bezmocně na katastrofu.
A pritom by sme mohli jednoducho tej katastrofe predísť, alebo aspoň zmierniť jej nástup, resp. oslabiť jej prejavy. Ako? Jednoducho sa na ňu pripraviť. Počítať s ňou. Zaniesť ju do našich plánov, predpovedí, teda do stratégie.
Čo je vlastne taká katastrofa? Nie je to riziko? No možno viac než riziko. Je to riziko, či úzke hrdlo, ktoré nevieme, alebo jednoducho nechceme riadiť. A tak sa nám pomaly v tichosti zmení na niečo, čo nás presahuje. Čo nás odzbrojí. Čo nám spôsobí nenávratné škody. Kvôli čomu naše podnikanie stratí orientáciu a cieľ. Alebo aj príjmy. A my začneme prepúšťať. Spúšťame záchranný plán, náhradné riešenie, alebo ozdravný proces. Ale už je možno vlastne neskoro.
Je niekedy neskoro?
Máme veľa pomenovaní na záverečný, akoby záchranný plán, no ani to nepomáha. Tie rôzne pomenovania nám majú iba vytvoriť pocit istoty na potápajúcej sa lodi?
A pritom stačí s tým jednoducho počítať. Nehovorím schválne, že sa máme poučiť z minulosti. Nie vždy to ide. A naostatok, neprináša to vždy želané ovocie. Ak sme raz postupovali určitým spôsobom, nemusí to pomôcť vždy a nanovo. Doba sa rýchlo mení. A tým aj podnikateľské prostredie.
Vrátim sa na začiatok: katastrofu vidíme, obrazne povedané, už je na obzore. A my stále nič. Sme akoby v schizofrenickom katatonickom kŕči. Predpokladáme, že už sa nič nedá robiť. Že proces je už naštartovaný a tým aj nezvratný. Že sme prekročili už onú hranicu únosnosti. Nemusí tomu tak byť.
Za pokus zvrátiť katastrofu, aj keď je už na obzore, to vždy bude stáť. Vždy bude lepšie aspoň niečo urobiť, ako vôbec nič.
Nazvime to tak, že minimalizujeme dopady. Alebo straty. Firma v takej situácii nikdy nebude sama. Vždy bude o čo bojovať. Konkurencia nespí ani v katastrofách..
Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Gratisography / Ryan McGuire,
