Častý dotaz na pracovišti. Hledá sa viník, původce nežádoucího stavu, který náhle nastal.
Máme s tým skúsenosť hádam všetci. Na úrovni rodiny, keď sme ako deti niečo „vyparatili“ a rodičia sa nástojčivo pýtali nás detí, že kto to bol? Veľa neblahých spomienok máme zaiste zo škôl, keď to neraz bolo pre viacerých z nás veľmi nepríjemné, lebo sa to dialo pred celou triedou a to bol ešte ten lepší prípad. Ten horší, bol už v riaditeľni za účasti rodičov. Máme skúsenosť aj na úrovni celospoločenskej, keď napríklad niekoho verejne pranierujú, aby ho mohli následne už pohodlnejšie odvolať z funkcie. A napokon, čo nás bude najviac zaujímať, je v prostredí firemnom, respektíve pracovnom.
To, že máme rôzne skúsenosti, resp., že sme si ich prežili odlišne je následok nášho hodnotového nastavenia, skúseností, predispozícií, sociálneho statusu a pod. A to, ako to prebiehalo v škole, na pracovisku, alebo, ako to funguje na úrovni štátu, čo to vypovedá zasa o kultúrnych nastaveniach. A nakoniec aj to, a to podčiarkujem, že akým spôsobom sa hľadá vinník, a či vôbec sa hľadá, vypovedá snáď ešte viac o onej kultúre.
Viem si celkom dobre predstaviť spoločenstvo, kde, ak dôjde k neželanému stavu, tak vinný jednotlivec sa nehľadá, ale sa pristupuje k náprave kolektívne. Iná situácia môže byť taká, že ide o spoločenstvo, kde sa sám pôvodca, alebo pôvodcovia sami prihlásia a uznajú zlé rozhodnutie, lebo môžu, lebo ide o kultúru, v ktorej nebudú pranierovaní. Lebo všetci v nej chápu, že je možné sa pomýliť, alebo , že dokonca mýliť sa je ľudské. Mimochodom, a to opäť podčiarkujem, už materská škola a následne základná škola nás vychováva k tomu, aby sme nevedeli a báli sa uznať si chybu, lebo to bolo potrestané a to neblahým spôsobom, pred celou triedou, čo naše chovanie determinuje na celý život. Prežívame znova a znova podvedomý strach zo zlyhania a následného poníženia.
Vráťme sa však do nášho firemného prostredia. Pred nejakým časom som prišiel ako nový manažér na pracovisko a prvé, s čím som bol konfrontovaný, bolo, že každý čakal nielen na moje rozhodnutie manažérske, čo bolo v poriadku, ale čakali aj na rozhodnutia, ktoré mali a mohli robiť už oni, ony, mám na mysli rozhodnutia úsekové, alebo, ak chcete, manažérske na strednej a nižšej úrovni. Čiže, vyzeralo to tak, že keď sa udialo niečo na úseku, všetci upierali zrak na mňa. Čo myslíte, prečo tomu tak bolo? Zrejme neboli delegované povinnosti, ale hlavne kompetencie. A nebola dôvera v ľudí, že to dokážu spraviť. A nedôvera mohla prameniť jednak z toho, že to neboli tak úplne ľudia, ktorí mohli dokázať dané úlohy vykonať, teda že nemali potenciál a jednak tá nedôvera mohla prameniť aj z toho, že iba neboli dostatočne vycvičení na zvládnutie daných úloh a že teda potenciál naopak mali. Áno, sú tu ešte ďalšie psychologické aspekty, ako nedôvera manažéra v samého seba, či prenos, protiprenos a pod….
A tak im vravím: „To je Vaša zodpovednosť, Vaše rozhodnutia…“ Neboli však na to naučení, lebo do môjho príchodu za všetko v ich predstave zodpovedal manažér. Ktorý, samozrejme ešte pred mojím príchodom, po rokoch odišiel, lebo to nemohol všetko pojať. A to nie je ani možné, to všetko pojať, a nie je to ani rola manažéra, všetko vedieť a všetko nakoniec dokončiť. To vedie automaticky k vyhoreniu (burn out ). V tom lepšom prípade.
Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Direct Media,
