Jistě znáte publikaci „Good to great“. Opět jednou se k ní vracíme právě přes téma Collinsové „osudové smyčky“.
To, že firmy prechádzajú vo svojom vývoji určitými štádiami, ako aj samotné produkty, či služby je nám jasné. Nie je to vlastne nič prekvapivé. Skôr by som povedal, že je až chronicky všedné, že aj keď nám toto tvrdenie dáva zmysel, väčšina manažérov firiem je aj tak prekvapená. Že ich firma sa už akosi zacyklila. Alebo, že ich produkt je už viacmenej taká „zmoknutá sliepka“, či ich služba je už „poriadne starý pes“.
Čo sa týka firmy a takej situácie, Collins trefne hovorí o „osudovej slučke“. Ono to má vlastne viacero trefných významov: osud….slučka…Prečo to tak vlastne nazval?
Čo majú tieto firmy v tomto štádiu vývoja spoločné?
- vrhajú sa nezmyselne do viacerých projektov bez rozmyslu
- chýba stratégia
- nie sú poriadne rozdelené kompetencie
- snažia sa preskočiť nejaké štádium vývoja a rozvoja
- snažia sa čo najrýchlejšie byť na konci, alebo „za vodou..“
- fungujú v „červených oceánoch“, t.j. v prostrediach, ktoré sú plno obsadené
- snažia sa byť trendový, teda robiť to, čo práve prežíva boom
- na rýchlo sa chytajú technologických vymožeností, ale bez kapacít a kompetencií
- zlá práca s ľuďmi: nesprávna motivácia, zlý výber…
- častá obmena manažérov
Takto sa firma dostáva do víru nechcených udalostí. A najhoršie na tom je, že si to ľudia v nej neuvedomujú. A najmenej majitelia a výkonní manažéri. O to je to bolestivejšie a reálnejšie.
Dá sa vôbec z toho „víru“ dostať? Ale určite, ale je to bolestivé a pomalé. Začína to vždy ľuďmi. Tými najkvalitnejšími pre ten svoj druh podnikania. No ani to nestačí. Tí ľudia musia byť typologicky samomotivační. Potom sa začne postupne stavať stratégia od základov, pomaly a maximálne premyslene. Stanoviť si cieľ, najlepšie jeden. A vedieť ho dobre pomenovať. A byť sústredení a ísť za tým.
Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Pavol Špáni,
