Je tristné pozorovať, ako si štát nevyberá tých najlepších. A myslím si, že to platí tak pre Slovensko, ako aj pre Českú republiku. Viac razy som mal možnosť nazrieť do výberových mechanizmov v štátnych inštitúciách. Viete ako to väčšinou prebiehalo? Vyzerá to tak, že ľudia sú častokrát už vopred vybraní, samozrejme tým pádom to nemusia byť vždy tí najlepší. Príklad: zažil som ho na Ministerstve práce soc. vecí a rodiny SR, resp. aj na nemenovanom Miestnom úrade v Bratislave. A tých príkladov je omnoho viac. Človek je na nejaké miesto dočasne poverený z vlastných radov. Vypíše sa konkurz, lebo sa podľa zákona musí. Naivní uchádzači si pripravia povinnú a nevyhnutnú agendu, od registra trestov až po overené osvedčenia o vzdelaní, prídu, zúčastnia sa. Dajú zo seba to najlepšie. A v nádeji čakajú na výsledok. Na "prekvapenie" výberové konanie vyhráva človek, ktorý  na tom mieste bol už v minulosti so statusom: "poverený". No dobre, ale veď, aká je pravdepodobnosť, že keď sa zúčastnia ďalší piati, že niekto z nich nebude lepší v prezentovaní sa seba samého, že nemá lepšiu koncepciu rozvoja, že nepreukáže lepšie zručnosti a znalosti? No, žiaľ, vyzerá to tak, že nikto už nemôže byť paradoxne lepším. ...Keďže podľa zákona sa musia uverejniť výsledky z takých výberových konaní, máme tak možnosť si neskôr prečítať: čuduj sa svete onen poverený človek získal najviac bodov v každej položke. Na základe akej matrice sa to vyhodnocovalo ostáva tajnosťou. Podľa všetkého išlo iba o subjektívne udeľovanie bodov a následné sčítane. Aké jednoduché! Na ministerstve som zase pre zmenu zažil, že sa rozdal test z právnych noriem a zákonov. Onen vyvolený mohol vopred vedieť otázky, že áno? Kto si pamätá také veľké penzum zákonov, vyhlášok, usmernení? A o čom hovoria teoretické znalosti tohto druhu? Nie tak dávno som si všimol na webe vypísanie výberového konania na stredný manažérsky post: "Vedúci referátu" a jednou z podmienok bolo aj vysokoškolské vzdelanie 1.stupňa. Spozornel som, niežeby som mal  niečo proti 1.stupňu vysokoškolského vzdelania, iba mi to v tomto prípade pripadalo zvláštne. Až keď som našiel na webe, že človek, ktorý je na danej pozícii ako dočasne poverený má vzdelanie 1.stupňa vysokej školy. Následne som pozrel na webe už vyhodnotenie z daného výberového konania. Všetci ostatní, ktorí neuspeli, boli ľudia s 2. stupňom vysok. vzdelania. Viac než zaujímavé.  A to, prepitujem, onen úrad vedú ľudia z novej politickej kultúry. Aspoň podľa strán, za ktoré kandidovali, by to tak malo byť. Nie sú to žiadne staré štruktúry s neokomunistickými maniérmi. No napriek tomu, ako to už je, kultúra "balšája" pretrváva v nás...a v štátnych inštitúciách ešte dlho bude... Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, rawpixel, freerangestock

Ak Ste pravidelnými čitateľmi mojich článkov na našich stránkach, akiste si všimli, že som venoval hneď celý blok témam, ktoré mali priblížiť platné zákony skôr v prírodných vedách aplikované na riadenie. Zo začiatku to bola, priznávam, skôr taká hra. Vybral som si zaujímavý zákon, ktorý som sa snažil vysvetliť cez našu oblasť, oblasť riadenia.  Je možné, že občas to bolo napasované tak trocha silou, inokedy to zase zapadlo ako lego. V každom prípade to bolo dobrodružstvo  a aj keď si uvedomujem, že som sa pohyboval neraz na  hrane vedeckosti, áno, aj manažment je vedecký odbor, prišlo mi to ako dobrý spôsob nekonvenčným pohľadom sa pozrieť na management.  A čo je asi najdôležitejšie, takýmto spôsobom bolo možno ľahšie uchopiť procesy, ktoré sú inak iba ťažko uchopiteľné pre väčší okruh čitateľov. (Ak mám na pamäti ešte stále pretrvávajúcu nedôveru ľudí v management. Neraz sme písali na našom webe o tom, ako je ešte pre mnohých táto oblasť neuchopiteľná, mnohokrát nevedecká, týkajúca sa iba riadenia veľkých firiem "veľkými riaditeľmi". Doba však už natoľko pokročila, že management prestáva byť iba tým riadením v technokratickom význame.  A že predsa len sme už, /nie všade) postúpili od riadenia zo začiatku technickej revolúcie a toľko spomínaného Baťovského riadenia, (pri všetkej úcte k nemu), ale predsa len sme už niekde inde.  Z riadenia sa stáva postupom času nielen súčasť kultúry, ale aj determinant kultúry. A tak už riadime v nejakých formách prakticky všetci, ak aj nie zrovna ľudí, svoj tím, tak seba samého. A tak nevdojak sa prehupneme občas, a ani to inak nejde, do oblasti filozofie, psychológie, sociológie. A ak píšeme o marketingu, tak aj neurológie.  (Určite Ste už zachytili, že E. Musk vo svoje firme Neuralink Corp. prezentoval, že prvý raz úspešne implantovali mikročip do mozgu ochrnutého človeka...) Áno aj to je súčasť managementu.  Alebo keď sa zmieňujeme o frontálnom laloku v mozgu pri preferenciách pri výbere tovaru. Management, riadenie, sa stáva vskutku obrovskou oblasťou s mnohými presahmi do viacerých odborov. A to je dobré. Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh, freerangestock

Je možné hovoriť o kvantovom efekte v manažmente? Jav nazvaný po Zenónovi, antickom filozofovi, v ktorom sa v skratke hovorí o tom, že ak nejaký kvantový systém sa dostatočne často pozoruje, alebo meria, tak nie je schopný zmeny, resp., že sa zastaví jeho vývoj v čase. Áno, je to jav, ktorý nám môže pripomínať Shrödingerové mačky, alebo teóriu relativity, teda niečo , čo zasahuje do filozofie, fyziky, možno až teológie a to súčasne. Predstavte si šíp vystrelený z luku letiaci do cieľa. Jeho let je možno rozdeliť do nekonečného množstva okamžikov, kedy je šíp v nejakom statickom bode letu. V každom z týchto okamžikov je na mieste a neletí...Pripomína Vám to vo fyzike relativitu pohybu, keď sedíte vo vlaku a rozutekáte sa v ňom proti pohybu vlaku...? No dobre, tak to odľahčime, nakoniec nejde mi ani o to, nejak podať vysvetlenie tohto javu a celkom vážne hovoriť o tom, že takto môžem celkom dobre vysvetliť čo bolo pred okamžikom vzniku, teda Big Bangom, keď vlastne nejestvoval čas, alebo sme iba boli pod neustálym sledovaním neviem čoho, ani koho... Tak teda, opäť som siahol po nejakom efekte, resp. zákone z inej oblasti, aby sme si vysvetlili aj v manažmente mnohé, tak ťažko vysvetliteľné. Podľa tohto efektu, keď budeme  vyhodnocovať trebárs čísla cash flow, tak sa nám môžu javiť čísla v rade za sebou ako nemenné pri dostatočnej nadmernej frekvencii kontroly. To dáva zmysel. Pri nadmernej frekvencii napr. merania rastu, nerastieme. No dobre, a čo tak psychologický dopad? Čo nám môže spôsobiť nadmerné časté meranie napr. už spomínaného rastu, keď sa nám zákonite vo vysokej frekvencii meraní budú javiť čísla nemenné? A to, že nerastieme. Môže to mať za následok jav, že sa začneme zle rozhodovať. Lebo chceme vidieť nejakú zmenu. Zápornú, kladnú, to je jedno. Akúkoľvek zmenu. Áno, je to konštrukt, možno tak trocha pritiahnutý za vlasy. Iba som chcel poukázať na mnohokrát iracionalitu v našom rozhodovacom  procese pri riadení firmy, kedy nadmieru kontrolujeme pre neistotu. Inak povedané, nechajme firmu pracovať, a ľudí v nej, bez neustálej kontroly. Je to živý organizmus. Ak budeme nad ňou sedieť, tak to vyvolá prenesene onen Zenón efekt, a stav, kedy sa, akoby, zastaví čas. Tento článok berte prosím, ako odľahčenie na koniec roka v medzisviatočnom období a ako z ďalších možností nazerania na riadenie, na manažment. V poslednom čase sa rád pohrávam s rôznymi teóriami z fyziky, resp. filozofie a skúšam nazerať na svet manažmentu práve cez túto nezvyčajnú optiku a občas, verte mi, práve tento neobvyklý uhoľ pohľadu mi otvára nové nazeranie na staré, platné a nemenné veci aj v manažmente. Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh, freerangestock

Viac razy som sa v poslednom čase stretol s termínom Index strachu a chamtivosti v spojitosti s Bitcoinom a spôsobom premýšľania kupcov pri jeho nákupe, resp. predaji. A tak máme možnosť sa na webe, respektíve v tlači, dočítať: "Index strachu a chamtivosti je po 4 mesiacoch opäť v zóne nákupov", alebo, že: "Index chamtivosti a strachu opäť naznačuje, že sa na trhu s kryptomenami môžeme dočkať ďalšieho poklesu", a nakoniec, príklad: "Fear and Greed Index inak nazývaný aj ako index strachu a chamtivosti je trhový indikátor zameraný na multikriteriálnu analýzu sentimentu..." Sentiment, alebo nálada vyjadruje v skratke v ekonomike očakávania. Zhrnuté, naše nastavenie bude ovplyvnené viacerými faktormi, vnútornými: osobnosť, skúsenosť, kultúrne nastavenie, / tolerancia k neistote.../vek, pohlavie, vzdelanie, vonkajšími: okolie, stupeň rozvoja, typ spoločnosti, geografická poloha a pod., a nálada v spoločnosti. Ako hovorieval V. Havel: "blbá nálada..." Alebo sentiment. A to všetko ovplyvňuje to, ako sa budeme správať pri nákupe, predaji, samozrejme nielen už spomínaných Bitcoinov, ale napr., pri kúpe nehnuteľnosti, auta a atď. Tak teda poďme už do manažmentu: Index strachu a chamtivosti nám ovplyvní výber miesta podnikania, prvotné investície, ako naložíme s prvými ziskami, akých ľudí si vyberieme. Dobrý príklad je onen kultúrny rozdiel napr. medzi vyspelým západom, kde sa prvé veľké zisky väčšinou opäť investujú mysliac na udržateľnosť a pridanú hodnotu.  V našich končinách sa neraz kupuje dráha flotila služobných áut. A to aj napriek tomu, že sentiment v štáte môže naznačovať inak opatrnosť vo vzdelanejších ekonomických kruhoch. Tie menej erudované budú mať tendenciu viesť sa hlavne chamtivosťou. Neviem, či to má dôsledok v kultúrnom nastavení, napr. pri vysokej tolerancii k neistote. Neviem. Je to však zaujímavé. Mám na mysli, teraz na Slovensku odchádza vláda odborníkov, ktorá vypracovala plán úspor vychádzajúc skôr z opatrného sentimentu, alebo teda skôr z väčšieho strachu, než chamtivosti. Prichádza nový minister a už sa nechal počuť o výraznej chamtivosti pred strachom, lebo chce napraviť sentiment Slovákov, aby len míňali a míňali. A tak sa dostávame opäť k manažovaniu, aj keď v tomto článku to bolo možno viac o manažovaní štátu. Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, SteveBuissine, freerangestock

Škandinávia, to nie je len Ikea, ale na druhej strane Ikea vyjadruje celú Škandináviu. Začíname Dánskom. Hneď po prílete do Kodane zisťujete, že tu takmer všetko funguje na báze, urob si sám, alebo ešte lepšie povedané, a to je podstatné: ty si zodpovedný za seba. Nik iný! (Aký to rozdiel od nášho kultúrneho nastavenia vytŕčajúcich rúk...) Ale áno, bola tu pandémia, ale ruku na srdce, nejdeme tak trocha zotrvačnosťou v presvedčení, že štát za všetko môže, teda niekto iný, a že on musí pomôcť, lebo to je jeho povinnosť, a že ja si zaslúžim sa mať lepšie... Snáď aj v Škandinávii, štát pomôže, ale ak sa dobre pamätám, aj všetko okolo Covidu nechal tak trocha na zodpovednosti ľudí. Lenže oni boli zodpovední a ohľaduplní aj bez reštrikcií a usmernení, preto ich nemuseli zavádzať v takej miere, ako v našich zemepisných šírkach. Takže, vystúpite z lietadla a zrazu zisťujete, že Vás nikto neobslúži v kaviarni...že tu a tam si musíte načítať QR  kód, že...zrazu cítite, akoby veľa povinností, ktoré inak doma niekto spraví za Vás, musíte teraz Vy sám...A vtedy Vám celkom oprávnene „trkne“: Jaj, veď to nie je náhoda, ten prístup Ikea, to nie je výmysel nejakého výstredného podnikateľa I. Kamprada...ale že je to životná filozofia...alebo, ak chcete, kultúrne nastavenie severanov. Nesťažovať sa, nebedákať a nepoukazovať večne, že ten „diabol je niekto iný“. Pripomínam si pesničku D. Bártu, ktorý spieva: „Peklo jsou ti druzí...“ Po absolvovaní kultúrnych odlišností sa presúvate vlakom cez Oresundský most až do Štokholmu a kultúrny šok pokračuje. A každý sa tvári, na Vaše veľké počudovanie, že je to v poriadku, že proste zodpovedáte sám za seba. A ak pôjdeme hlbšie do nazerania škandinávskeho nastavenia, tak zisťujete, že možno práve v tom tkvie aj to, že sú bohatší. Jednoducho sa všetci podieľajú v oveľa väčšej miere na budovaní spoločného blaha, alebo ekonomicky povedané, tvoria takto vyššie HDP na obyvateľa. Lebo sú takto pracovitejší a tvoria väčšiu pridanú hodnotu. Majú takto vyššiu produktivitu práce, potom môžu rásť aj platy. Nám rastú platy, ale už nie produktivita... Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Ju PhotoStocker, freerangestock    

O čom pojednáva daná teória? V skratke, ide o hypotézu, že jazyk určuje spôsob, ako vnímame okolitý svet. To však potom zároveň znamená, že inak sa budú na kontext skúseností a reality pozerať európske národy, inak ázijské a podobne. Ba čo viac, inak budú vnímať realitu ľudia jedného národa, inak druhého. A dokonca, akoby iný svet žili tí v mestách, iní na vidieku. A taktiež zákonite budú rozdiely aj v sociálnych skupinách, ktoré tiež majú odlišný jazyk. Sapirova- Whorfova hypotéza je hypotéza vychádzajúca z antropologických a psycholingvistických základov, ktorá pojednáva o tom, že určité spoločenstvo ľudí na základe odišností svojho jazyka interpretujú odlišne realitu okolitého sveta. A tak možno práve cez túto hypotézu môžeme lepšie uchopiť a pochopiť prečo volia ľudia iné politické strany v mestách, iné na dedinách...prečo niektoré národy budú inklinovať k diktatúram a iné k demokraciám...Zrejme tak jednoduché to však nebude. Podieľajú sa na tom aj mnohé ďalšie premenné. Jazyk však v tom bude mať veľkú rolu. Poďme teraz k samotnému manažmentu a k vnímaniu reality okolitého sveta. Už len ten mnou tak často pretraktovaný rozdiel v štátnych a privátnych organizáciách. Je rozdielny jazyk v týchto inštitúciách, resp. firmách? Určite áno. A rozdielny bude aj podľa odvetví. Iný bude v ťažkom priemysle, iný v IT službách, iný v zdravotníctve. Áno, teória bola rozpracovaná už pred takmer sto rokmi a to americkým lingvistom Edwardom Sapirom a jeho kolegom Benjaminom Lee Whorfom a dnes sa na ňu mnohí pozerajú s určitým odstupom. Vráťme sa teraz opäť k nášmu odboru, teda k manažmentu. Prečo mi vôbec napadlo písať o tejto téme? Snáď aj táto hypotéza môže byť jednou z ciest pochopenia rozdielov nazerania na svet rôznych organizácií.  Tak potom mi z toho vychádza, že mať ľudí z rôznych kultúr, sociálnych vrstiev, rôzneho veku, teda čo najviac rozmanitých, určitou výhodou, práve pre lepšie pochopenie kontextu okolitého sveta. A možno pre takú rozmanitú firmu bude ten okolitý svet nielen v podvedomí iný, ale dokonca aj v realite. A môže to byť základom aj pre konkurenčnú výhodu. Dovolím si na koniec úvahy spomenúť paradox K. Perceivala: „ Ak naša orientácia vidieť svet bipolárne vyplýva z povahy nášho jazyka, napriek tomu, že príroda žiadnu takú bipolárnosť nepozná, odkiaľ je potom možné vedieť, že bipolárne videnie je produktom soc. determinovaných jazykových štruktúr a že v prírode bipolárnosť objektívne nie je prítomná?“ Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh, freerangestock

Pred pár dňami sme sa vybrali do Zürichu. Okrem povinnej jazdy po pamiatkach, sme si povedali, že čo tak zrealizovať návštevu univerzít, ktoré patria vo viacerých rebríčkoch medzi top 10 najkvalitnejších univerzít sveta. Pomalou chôdzou miernym kopcom sme mali po ceste hneď ETH, čiže Federálny technologický inštitút. Vstup do budov tvoriacich kampus školy bol po pár metroch schodmi priamo z ulice, ktoré ešte pár metrov dozadu lemovali úhľadné poschodové meštianske domy. [caption id="attachment_5805" align="alignleft" width="125"] vstup do ETH[/caption] Dcéra mala obavu, akiste prameniacu zo skúseností s našim školstvom, že nás určite zastaví nejaký neochotný vrátnik.  Nestalo sa. Žiaden vrátnik nestál v ceste nášho objavovania interiéru a prípadných živých pracovníkov, študentov a pedagógov. Niečo z pozadia ETH: ide o verejnú vysokú školu polytechnického zamerania, ktorá bola založená v roku 1854. Jej príbuznou inštitúciou je vysoká škola technická sídliaca v Lausanne, ktorá sa odštiepila v roku 1968.  Študenti, ktorých tu študuje z celého sveta, z vyše 100 štátov okolo 18 tis. , so študentami PhD programu cez dvadsať tisíc! si môžu vybrať z viacerých technických a prírodovedných odborov. Samozrejme s univerzitou sú spojené viaceré mená, nositeľov Nobelových cien, ktorí tu priamo v tom čase pôsobili, alebo boli absolventmi. Napr. W.C. Röntgen, A. Einstein, K.A. Müller a ďalší. Čo nás ešte s dcérou prekvapilo?, že na univerzite aj v letnom čase vládne čulý výskumný ruch a že cena za štúdium sa vyrovná za jeden semester priemernej strednej súkromnej škole v Bratislave za tzv. polrok. A ešte: ak máte záujem študovať na danej škole, navštívte najprv webové stránky   ethz.ch  a zistíte, že okrem prekvapivo nízkeho školného, viacerých možností a programov štúdia, Vás prekvapí, teda našinca, že nestavajú na prvé miesto bariéry, ako podmienky prijatia, termíny, ale práve naopak, prvé čo sa dozviete na ich stránkach, sú možnosti štúdia, programy, teda práve poukazovanie na dostupnosť. Nadchnutí ich otvorenosťou sme sa vybrali po danej ulici ďalej a už na dohľad čneli vežičky obrovskej historickej budovy v dobrej kondícii. Išlo o Zürišskú univerzitu UZH. [caption id="attachment_5804" align="alignleft" width="120"] UZH[/caption] Študuje na nej vyše 25 tisíc študentov. Založená bola v roku 1833 a opäť, ako je už zvykom v týchto končinách, je spojená s viacerými menami nositeľov Nobelových cien. Pred  obrovskou hlavnou budovou je veľká plocha, kde sa "zgrupujú" turisti lační po "selfíčkach" so zasneženými končiarmi alpských troj-tisícoviek.  Opäť, žiadna recepcia a nepríjemný strážnik. Budova sa nám otvorila veľkolepým priestorom, kde sa vzájomne citlivo dopĺňala stará a nová architektúra. V rámci univerzity sme mali  možnosť pozrieť si antropologickú a zoologickú zbierku, ktorá bola mimochodom aj v exteriéri, pri bočnom vchode. Boli sme nadchnutí. Celkom zákonite sme očakávali vysoké školné, ale opäť ako pri ETH bolo vo výške priemernej strednej školy v Bratislave, resp. v Prahe, alebo v Brne. A to, že na daných školách je možnosť študovať programy venované managementu ani nemusím podčiarkovať. To je samozrejmé. [caption id="attachment_5807" align="alignleft" width="124"] UZH interiér[/caption]   Týmto krátkym, tak trocha cestopisným článkom, otvárame ďalší cyklus a to návštev po zaujímavých vysokých školách a univerzitách.  Už sa tešíme na ďalšie návštevy a referovania z ciest.       foto: Sofia Hauzerová

Naratívy, alebo to, čo je pre opis nejakého deja, osoby a podobne charakteristické. Naratívom by však nemal byť akýkoľvek konštrukt, ale skôr niečo, čo je skutočne, v našom prípade, pre riadenie, alebo manažment, manažovanie, charakteristické. Od čoho to však bude závisieť? "Manažovanie je málo uchopiteľné. Manažovanie je hra vyvolených. Manažment je vzdialený tým dole, teda pracovníkom. Manažovať dokáže každý. Manažovanie je vlastne rozkazovanie. Manažér je ten, ktorý kontroluje a dáva príkazy. Riadenie nie je veda. Riadenie nemá pravidlá..." Na druhej strane môžu byť takisto aj naratívy, ako "riadenie je veda. Riadenie má stanovené pravidlá. Manažér je ten, kto podporuje. Manažér je skromný vizionár. Manažment je rozdielny v štátnych a privátnych firmách. atď. " Čo z hore uvedeného môže vyplývať a vyplýva? Že sa nám  miešajú konštrukty s naratívmi. Že sa nám  miešajú pocity a racionalita. Že sa nám strácajú jasne stanovené obrysy toho, čo je blízko k realite s tým, o čom sme iba presvedčený, že to jestvuje, ale nemáme o tom dôkaz. Tak nejak fungujú mýty a fabulácie. Nakoniec aj hoaxy. Prečo sa nám tieto dva prístupy miešajú? Predpokladám, že predovšetkým pre rozdielne nazeranie na svet, teda aj na riadenie. Pre niekoho to bude chiméra, ktorej nerozumejú a nevidia v nej zmysel, kdežto u iných to bude dôležitá súčasť fungovania. Je to dôsledkom nášho rozdielneho kultúrneho nastavenia. Rád by som fungoval vo svete, kde by boli iba naratívy, ktoré sú dôsledkom nášho kvalitného vzdelania, nadobudnutých konsenzuálnych zručností, kontextového chápania sveta, potom aj dobrých rozhodnutí, skromnosti, no zároveň profesionality. A tak naratívom pre riadenie môže byť to i ono. A tak pre mnohých odkaz na webe o manažérskej škole bude iba výzvou na reakciu v podobe smejúceho sa smajlíka. Dávam si tú námahu a neraz si pozriem profil dotyčných a verte mi, potvrdzuje sa mi hore napísané, a to, že sú to po väčšine, ako sa zvykne vravieť, absolventi "vysokej školy života..." Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh, freerangestock

Zvolil som takýto provokatívny nadpis zámerne. V poslednej dobe, keď som hľadal námet na písanie článku o riadení som sa pristihol pri tom, že možno viac, než inokedy, som sa nechal ovplyvniť práve knihami z mojej knižnice. A pri onom pohľade na autorov som sa pustil do predstáv, akými by boli bývali manažérmi velikáni filozofie, estetiky a vedy. Bavila ma predstava, ako taký Eco, Schopenhauer, či Kierkegaard riadia svoje iluzórne firmy a pri tej predstave, čo zrejme nie je ďaleko od možnej reality, mi celkom jasne dominovala predstava u každého z nich, ako prirodzenej autority. Ak chcete, moci osobnosti a nie moci plynúcej z funkcie, či postavenia. A nebojím sa prehlásiť, že, keďže pravdepodobne mali dobre nastavené riadenie seba samých, a teraz do toho zahrniem pochopiteľne aj time management, veď nakoniec, keď "stihneš" počas pár rokov napísať toľko prác a akých!, tak čo to o riadení seba samého musíš nie len vedieť, ale musíš mať aj potrebné zručnosti... No dobre, tak si predstavme podrobnejšie práve spomínaného Eca. Písal historické romány, ale aj vedecké eseje. Bol popredným talianskym semiotikom a filozofom 20. storočia. Dal by to všetko do kopy, a popritom ešte stíhal učiť na univerzite, ak by nebol kvalitným manažérom seba samého a blízkeho okolia? Zrejme nie. Javí sa Vám táto téma tak trocha umelá, alebo neprirodzená? No ale prečo sa nezamyslieť nad takýmto prepojením? Jednak aj títo myslitelia boli iba ľudia z mäsa a kostí, a jednak, ak si predstavím nejedného vedúceho, či riaditeľa v štátnej inštitúcii, ktorý je vo svojej prostote mylne o sebe presvedčený, že je manažér a že niekoho aj vedie , tak prečo si nepredstaviť  intelektuála manažéra, ktorý k osloveniu: "manažér" bude mať v tomto prípade určite bližšie. Musím na tomto mieste možno aj pre jasnejšiu predstavu spomenúť takého Havla. U neho sa mi to pekne spojí a nemusím siahať ani po ilúzii Eca, ktorý je pre naše končiny predsa len vzdialenejší. Bol to mysliteľ, intelektuál a aj manažér. V niečom kostrbatý, možno nesmelý, ale stále ľudský, prirodzený, majúci úctu k tímu, podriadeným. Snáď dokonca by aj napĺňal predstavu manažéra 5 stupňa. Skromný, prirodzená autorita a kvalitný vo svojom odbore.  A možno takým bol aj spomínaný Eco. Nakoniec možno aj ostatní, ktorých knihy mám na polici... Ale áno, budete zrejme namietať, že to vidím príliš ružovo a že ste sa niekde dočítali, že ten a ten bol predsa len značne egocentrický a mal aj svoje negatívne charakterové vlastnosti. To nepopieram. No napriek tomu, bez profesionality, skromnosti a zároveň prirodzenej autority by to taký Eco určite nezvládol, alebo inak povedané, si tú svoju profesiu a život tak nezmenežoval... Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh, freerangestock

V posledných desaťročiach sme sa nevdojak radi oháňali krízou. No to sme ešte netušili kam smerujeme a že tá kríza sa ešte len postupom času prehĺbi. Najradšej a mnohokrát aj najsofistikovanejšie sa za ňu skrývali politici. Hneď za nimi to boli manažéri veľkých štátnych firiem. V neposlednom rade aj predstavitelia menších firiem a nakoniec neraz aj členovia menších sociálnych skupín, ktoré boli už nejaký čas, aj pre iné dôvody, nefunkčné. Teda takmer každý kto mohol a koho sa kríza mohla dotknúť.  Zámerne som napísal, že mohla dotknúť a to práve z dôvodu, že dnes sa kríza dotýka už všetkých bez výnimky. Vojna prebieha na ostro de facto pár stoviek kilometrov od nás. Potom je tu hybridná vojna v podobe šírenia poloprávd, klamstiev a hoaxov a podkopávania základov demokracie. Energetická a utečenecká kríza, ktorá je vlastne iba ďalšou formou hybridnej vojny, nás všetkých, bez výnimiek, vtiahla do krízy, ktorá tu nebola takmer osemdesiat rokov.  Teda, pre  jednu až dve generácie, je to celkom nová situácia s ktorou musia nejakým spôsobom naložiť. Často spomínam toleranciu k neistote. Tak dnes je tá pomyselná hodnota neistoty obrovská a my s tým nejako priebežne nakladáme. Štát nám v tom pomáha iba čiastkovo a povrchne. Sám nevie, ako a kam. A občania, aj firmy, to cítime. Áno, výhodu môžu mať tí, ktorí majú tú toleranciu vyššiu, či už danú geneticky, ako národnú charakteristiku, alebo ju majú iba poriadne vycvičenú. A čo s manažérmi firiem? Ako toto všetko premietnuť do riadenia a získať z toho niečo pre firmu a pre svojich ľudí? Iba mi ostáva konštatovať, že iba tí , čo boli pripravení a rátali aj s  eventualitou, že mier, demokracia a sloboda nie sú nemenné veličiny, majú teraz malý náskok pred zatvorením firmy a prepúšťaním. Áno, až teraz, ex post, si uvedomujeme, že nebolo strategické viazať sa výlučne na ruské dodávky plynu. Alebo, že nebolo strategické stavať energeticky náročné budovy.  Zrazu, ale už je neskoro, rozmýšľame nad diverzifikáciou nákupu energií. Nad inými zdrojmi energií. Nad ekologickými stavbami. Nad výsadbou stromov atď. A najhoršie na tom je, že štát ide zdaniť tých, ktorí boli pripravení a aj teraz sa im darí.  Teda tých skvelých. Ale tých by štát mal odmeniť a nie blúzniť donekonečna o  nejakom obskúrnom princípe solidárnosti. Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh, freerangestock

Na začiatok roka, dovolím si, krátky príbeh. Môj klient, nebudem ho menovať a z pochopiteľných dôvodov ani lokalizovať miesto príbehu, názov pracoviska a ani čas. Skrátka, veci sa vyvinuli spôsobom, že si po rokoch podnikania povedal, /dajme mu meno Jozef/, že to predsa len ešte skúsi, aspoň „jednou nohou“, vrátiť do „jamy levovej.“ Pre neho je tou jamou, jeho odbor a to v štátnom sektore. Mal dve možnosti náš Jozef. Rozbehnúť to ako privátnu prax, čo by vlastne obišiel ten štát, alebo zamestnať sa v štátnej inštitúcii vo svojom odbore. Posunúť sa v zručnostiach, nabrať nové skúsenosti a vedomosti. A rásť. No v priebehu rokov, zabudol, ako to v tom štáte funguje. Ešte stále. Už pár dní je späť vo svojom odbore a snaží sa nanovo zapojiť. Nakoniec, ako je u neho zvykom. Už pred rokmi, po skončení školy, plný elánu, motivovaný, očakávajúc od seba samého, že zmení svet, nastupoval do svojho prvého zamestnania. Navrhoval v odbore zmeny. Mnohokrát  aj narazil na nepochopenie a odpor, ale vcelku to ako tak išlo. Mnohé z toho, čo nebojácne na poradách presadzoval, bolo nakoniec vypočuté. Aj keď si ešte v tom čase neuvedomoval, že ide o spoločnú kultúru a hodnoty, ktoré spolu so stratégiou zabezpečujú optimálny výkon ľudí a celej firmy. V priebehu rokov, keď už sám viedol malé tímy ľudí, si stále viac uvedomoval termíny, ako vízia, misia, cieľ, stratégia, kultúra, ba čo viac, čo to si aj prečítal o fungovaní v modrom a červenom oceáne. Dozvedel sa, že jestvoval akýsi blízkovýchodný intelektuál, ktorý písal o úzkych hrdlách pri fungovaní firiem. A postupne začínal o sebe neskromne tušiť, že vie, že nevie. A to vlastne bola predzvesť jeho správneho smerovania k osobnej celistvosti. Ku schopnosti nazerať na okolitý svet v kontexte a mimo krabice, ako ho učili na postgraduálnych štúdiách. A opäť sa raz cítil, že bude vedieť zmeniť svet, teda aspoň to Slovensko aj v tak zložitej a rýchlo sa meniacej dobe.  Ale nestalo sa. Narazil, ako viacerí, čo chceli veci v štáte posunúť a meniť k lepšiemu. A po rokoch je tu na scéne opäť náš Jozef, ešte stále iba Jozef a nebojácne sa vracia do odboru. Lebo už má dávno po štyridsiatke. Je neistá doba. Pandémia. Prepúšťa sa. Hlavne v súkromnej sfére. Politici blúznia. A aj Jozef potrebuje akú takú istotu. Aj keď onú povestnú toleranciu ku neistote má vysokú. A tak Jozef, chtiac-nechtiac začína narážať. Štát, čuduj sa svete, má vertikálne vedenie, takmer výlučne a ľudia v tom vertikálnom vedení tomu dennodenne musia čeliť a tak si zvyknú. Adaptujú sa. Hore je hlava, bez ohľadu na schopnosti a zručnosti a konzistenciu osobnosti. A naostatok v kombinácii s „kultúrou rodiny“, keď je tam hore otec. Čo otec, rovno tatíček, papá, alebo matka rodu. Věstonická. A tá, alebo ten rozhoduje, ako sa patrí, o všetkom, vždy a všade a často emocionálne. Bez zbytočného vysvetľovania. Bez účasti ostatných. Sám. Kontroluje, preveruje, dopĺňa, navrhuje, opravuje, koriguje, manipuluje pocitom viny, a teda amotivuje. A málo z toho si uvedomuje.  A náš Jozef je dezorientovaný. Nechápe. Je podráždený. Každé ráno, pred prácou, si dá magnézko. V tom lepšom prípade. A ide v ústrety osudu, kultúre, úzkym hrdlám, nejasnej stratégii a prebujnelej byrokracii. Papiere a zase papiere, výkazy, dokumenty, cesťáky, výstupy, usmernenia, postupy... A potom, je tu ešte to vyhradené parkovanie „only for boss“. Pred rokmi si povedal náš Jozef, že do firmy, kde má manažér vyhradené parkovanie,  nenastúpi. Lebo to, čo to vypovedá o kultúre.  Prepitujem: nejde o horšiu, alebo lepšiu kultúru, len inú...takú z treťohôr. Zaprisahal sa. Do takej firmy nenastúpi. Namojveru netušil, že sa to ešte aj dnes nosí. Pôsobil v korporátoch, v startupoch a tam manažér skutočne pobehoval vo svetríku. Skromný milionár. Prvý raz, keď prišiel do onej štátnej inštitúcie si vskutku myslel, že ide o parkovanie pre hendikepovaných. Mýlil sa. Nášho Jozefa v tejto časti rozprávania už môžeme nazvať celým menom, aj povolaním: Jozef K., zememerač. Pokračovanie už nikdy. Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh, freerangestock

Zítra pojedu opět autem nebo zkusím vlakem?  Co je lepší, co efektivnější, rychlejší a pohodlnější? Takovou otázku si v podstatě klade každý manažer, který se přemísťuje v rámci své pracovní činnosti po České republice. Z jednoho města do jiného vzdálenějšího města. Firma mívá zpravidla pobočky, které je nutné také pracovně navštěvovat. Bohužel většina manažerů volí osvědčený způsob přemísťování z místa na místo, a to volbou svého firemního služebního vozidla. S tím, že se nemusí ráno vydat na vlakové nádraží, A to samé, zase večer z vlakového nádraží domů. Upřednostňují tím vlastně vozidlo, které manažerovi zaparkuje před domem a z cesty je opět zaparkuje před svým domem. Domnívám se však, že je to pouze o zvyku. Měli bychom se však zamyslet nad tím, jaké jsou výhody a nevýhody cestování vlakem. Poněvadž za posledních dvacet let se cestování vlakem skutečně proměnilo k lepšímu. Nemyslím pouze cestování mezi Prahou a Ostravou, ale celkově napříč všemi regiony České republiky. Nové vlakové soupravy, dostupnost, vybavení s přístupy wifi a s občerstvením dávají všem cestujícím včetně manažerů to, co při delší cestě zpravidla očekávají, vyžadují a také potřebují.  Já osobně cestují často mezi Prahou a Ostravou a musím přiznat, že cestování je pro mě pohodlné a hlavně jiné. Výhody přemísťování vozidlem nebudu rozepisovat. Všichni víme, že cestování je pohodlné, rychlé a zejména komorní, neboť jsem ve vozidle převážně sám. Nicméně je tomu tak vždy? Například při pracovní cestě z Ostravy do Hradce Králové anebo dokonce do Plzně, tam a zpět je na řidiči, aby byl v totální pohodě, jel plynule, věnoval se plně řízení a zejména byl dostatečně odpočatý a pozorný. Jinak může delší pracovní cesta vozidlem, při tom, co se dnes na cestách děje, skončit fatálními následky. Výhoda cestování vlakem? Přesto, že jsem, už některé uvedl, stěžejní důvody jsou zejména pohodlí ve vlaku a klid. Předejdeme stresu při řízení automobilu, a ať si to někdo přizná či nepřizná. Protože při posazení ve vlaku si můžeme v klidu vypít čaj nebo kávu, občerstvit se, přečíst si noviny (forma listinné podoby či webu) a hlavně trochu relaxovat a setřídit si tolik důležité myšlenky. Navíc po chvíli cesty můžeme vyřídit neodkladné pracovní emaily, SMS zprávy, a dokonce na mini počítači vytvořit tolik relevantní zprávu, kterou potřebujeme třeba na zítřejší poradu v rámci své pracovní činnosti. Kupříkladu při cestování vlakem tři hodiny tam a tři hodiny nazpět je dostatek času si některé odložené pracovní nebo osobní věci prostě dořešit. Autem - ani náhodou. Další výhody například možnost se po chvíli postavit a protáhnout se, tedy projít po vagónu. A nebo zajit si na toaletu je k nezaplacení. Koneckonců kultura cestování ve vlaku stoupla a jednoznačně se zlepšila. Přednosti cestování vlakem zkrátka ocení každý. Nejdůležitějším faktem je však bezpečnost, vlak je a dlouho bude daleko bezpečnější., než vozidlo a šťastný návrat domů si přejeme všichni.   Inspirace, čerpáno, použito: Inspirace - myšlenky při pracovním cestování Vlastní zkušenosti z cestování po ČR. Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh, freerangestock