S termínem „učení“ se setkávame pořád a všude. Co se však za slovem skrývá? Jde jenom o proces, jak posluchač, /žák/ sedí a poslouchá svého učitele a občas si něco napíše do poznámek? Je to učení?
Horeuvedená predstava učenia sa /klasická/, vychádza z našich predstáv na základe skúseností. Takmer kazdý z nás niečim obdobným prešiel. Myslím na ročníky, ktoré ešte svoje základné, resp. stredné vzdelanie absolvovali do 89 roku. Žiaľ, vyzerá to tak, že iba máločo sa zmenilo aj po tom 89.roku. Prečo?
Stredourópsky model školského systému ovplyvnený viacerými faktormi /monarchia, vojny, socializmus…/ má svoje špecifiká. Nič, respektíve málo sa zmenilo na oných črtách aj po 25 rokoch od revolúcie, kedy Slovensko, aj Česko sa začalo snažiť prebrať čo to od vyspelejšej Európy.
Dávame si otázku, kde je problém?… Veď tradícia kvalitného vzdelávania tu bola a je? No, pravdepodobne to bude našim celkovým nastavením…Taká vzdialenosť moci…Zoberme si základnú školu. Kde je učiteľ a kde je žiak? Nebudem ďaleko od pravdy, keď napíšem, že v škole chýba partnerstvo. Učiteľ má neraz podvedomý strach pred žiakom. Odkiaľ však pramení tá jeho neistota…? A to nepartnerstvo sa prejavuje celkovým dizajnom triedy…vpredu katedra, a pred ňou ľavice…Pri partnerstve sa sedí skôr v kruhu….
Okrem chýbajúceho partnerstva môžeme pozorovať ďalšie charakteristiky vzájomnej interakcie učiteľa a žiaka. Učiteľ hovorí, prednáša, vysvetľuje, žiak počúva. Ide mnohokrát o jednostranný tok informácií. A to hlavne od učiteľa ku žiakovi. Naspäť, v podobe spätnej väzby, otázky…pripomienky, netečie nič. Mnohokrát kvôli obave zo zlyhania…“opýtam sa zle“…“nepatrí sa oponovať učiteľovi“…“budem na smiech“…
Ďalším možným momentom je spôsob vzájomnej komunikácie. Ide väčšinou iba o počúvanie a nie načúvanie. Počúvanie je skôr mechanický tok informácií bez hlbšieho spracovania a akejsi spoluúčasti.
Učiteľ si drží žiaka na dištanc a má ho radšej pod kontrolou v ľaviciach. Lebo cíti podvedomú neistotu. To, že sa bojíme ozvať, opýtať, lebo sa bojím zlyhania a to, že poväčšine iba počúvame, a nie načúvame, má korene niekde hlboko v našich hodnotových nastaveniach. A tie sú determinované našou stredouróskou kultúrou… No ale čo s tým…? Myslím, že sa pomaly, ale iste posúvame. Zmeny tohoto typu sú však pomalé a bolestivé…
Aby to však nebolo bez aspoň akéhosi náčrtu riešenia. Aj nášmu školstvu a učeniu, ako takému, pomáha otvorená spoločnosť. Možnosť vyjadriť sa, zapojiť sa…napísať blog…zdieľať postoj na soc. sieťach. Byť proste aktívnym človekom a tvoriť občiansku spoločnosť. Veľa komunikovať, byť otvorený novým nápadom a menej bojovať a možno aj menej súťažiť / v tom negatívnom zmysle./ Rozvojom technológií nakoniec paradoxne posúvame vlastné ľudské nastavenia a naopak… a pritom sa učíme.
Zdroj obrázku: stockimages/FreeDigitalPhotos.net
